Pretože patrím ku škandinávskej moderne, pokročilých tridsiatnikov s opozdeným psychosociálnym vývojom, obývajúcich svoje bydlo ako samostatná egocentrická jednotka, ten niekto, kto do drezu položil kelímok som musel byť ja.
Dobre, tak vinníka už mám. Rozďavím sa vo dvoje a pýtam sa HO, s dôrazom na nežný rodičovský tón ovplyvnený populárnovedeckými brožúrkami o modernej pedagogike: „Vladimírko! Tytyty! Prečo si to urobil? To sa robí? Prečo si dal kelímok do drezu? Nó?“ Prísne naň sebapozerám. A on, trochu nesvoj, trochu previnilo hlesne: „Ta neviem. Fakt si nespomínam. Mám okno čéče.“
Neznášam keď je ten pubertiak drzý. „Iď sa hanbiť, bordelár!“ Zalezie.
Ale ja som tu ten vyspelejší a tak si domýšľam. Asi, keď večer prišiel z mesta, vyšťúral jogurt v chladničke, hamtavo ho zhltol a kelímok len tak pohodil. No jo, deti. Mávnem rukou, idem ho vyhodiť do koša...
...a v koši...
Nerezová lyžička!
Bohuprisahám, toto moje dieťa, jak je drzé, tak má ešte aj alzheimera, „Vladimírkoo!!“