CK Policajného zboru ponúka: výlet do Šanghaja len za 16,50 €

Autor: Vladimír Hotár | 10.6.2015 o 16:05 | Karma článku: 10,10 | Prečítané:  2042x

Nepatrím medzi častých strácateľov dokladov, ale stalo sa. Jedného dňa, práve keď ho potrebujem, občiansky preukaz v čudu. Bundy šacujem, šuplíky kutrem, do auta nazriem, hľadám na tých najnemožnejších miestach.

Dokonca využijem metódu Sherlocka Holmesa: „ak by som bol občiansky preukaz, kde by som mohol práve byť?“ Nič nepomáha. Nuž, čo sa dá robiť, budem si ja musieť vybaviť náhradu. To som ešte netušil, že triviálny administratívny úkon sa premení na hrdinskú epopeju trpezlivosti s vôňou exotiky.

 

Deň prvý: Prichádzam na adresu OR PZ Bratislava V, Záporožská 8 okolo poludnia. Čakáreň na prasknutie. Nikdy v živote som nevidel pokope toľko odovzdaných ľudí. A to si matne pamätám rady na banány za „socíku“. Matky s kočíkmi, dôchodcovia, chorí i zdraví, miestni i cudzinci, kto nemá telefón na hranie, čumí do zeme, alebo do neba. Jing a Jang. Hlboký povzdych, musím sa preladiť na novú nôtu, idem si po poradový lístok do automatu. Stisnem tlačidlo, vypadne z neho lístok a na ňom napísané: ľutujeme, ďalších klientov už neprijímame. Dve hodiny pred koncom úradnej doby.

Nevadí. Som predsa majster improvizácie, hecujem sa v duchu a roztáčam mozgové závity. Zajtra otvárajú o 7.30. Ak prídem pred siedmou ráno, určite budem medzi prvými. Síce si postojím na ulici, ale hodinka-dve by mohli postačiť k civilizovanému oznámeniu, že potrebujem len tú plastovú kartičku.

 

Deň druhý: Ráno, veselo hmkajúc melódiu z rádia pridávam do kroku. Som génius, veď komu by napadlo ísť „úradovať“ tak skoro! Je 6.58 a klesne mi sánka. Až tak, že by si vo vzniknutom otvore mohli sršne vybudovať nové hniezdo. Pred okresným riaditeľstvom sa vinie rada, pripomínajúca lyžiarsky vlek v Zázrivej. Keď sa pokazí.

Uff na toto veru nemám náladu! Otáčam sa na päte, prídem zajtra. Predsa nie je možné, aby tu toľké tucty ľudí stáli večne.

 

Deň tretí: Poučený skúsenosťami, nasadzujem masku flegmatika. Zamierim priamo k „lístkovaču“. Stojí pred ním hlúčik diskutujúcich. Diskutujú, že niečo nefunguje, počujem jedným uchom. Pobavene sledujú, ako stláčam tlačidlo a čakám na svoje číslo. Nedeje sa vôbec nič! Dávame dohromady petičný výbor a ideme svoju situáciu oznámiť vrátnikovi. „Pane, nefunguje vám automat na časenky!“ oznamuje dáma s perlovým náhrdelníkom, pre istotu výrazne nahlas a zreteľne. Uniformovaný dôchodca pokojne odpovie: „My s tým nič nemáme! Musíte si zavolať na poštu!“

Členovia petičného výboru si vymenili pohľady, na povel, ako vyplašené zvieratko, ktoré sa prvý krát ocitlo v džungli pred zrkadlom. Prisahám, ak by Tom Hanks mal ešte niekedy hrať postihnutého, nedá ten výraz, ktorý sme mali my. Odtackal som sa na vzduch a bezducho odkráčal v slabnúcich zvukoch zdvihnuvšieho sa pokriku. Neskôr, keď som o tri ulice ďalej precitol mi došlo, že nahluchlý príslušník, nereflektujúc výraz „automat na časenky“ asi pochopil, „automat na kolky“.

 

Deň štvrtý: Posilnený meditáciami a upokojený na najvyššiu mieru dávam posledný pokus. Je 10.28 a malý Buddha drží v ruke svoj osud. Lístok 171. Na tabuliach svieti 58-63. Odhadujem to na minimálne hodinu čakania. Idem sa prechádzať po uliciach. Vrátim sa pred dvanástou. Na tabuliach svietia - pomlčky. Úradníctvo odišlo obedovať.

Nie! Nesmiem ísť preč! Už nie! Nevzdám sa svojho občianskeho práva na občianstvo, vyjadrené vlastníctvom plastovej kartičky! Chcem svoju kartičku a aj ju dostanem! Nájdem si miesto na trávniku pod stromom. Usadám v polohe lotosového kvetu a intenzívne sa zaoberám zmyslom bytia. Do 13.30, kedy sa na tabuli zjaví číslo povoľujúce mi predniesť svoju žiadosť.

Rázna úradníčka na mňa uprie prísny podozrievavý kukuč. Orlica skalná nad myšiakom. „A odkiaľ máte tie kolky?“, pýta sa.

Vraví sa, že vo chvíli smrti sa človeku premietne celý jeho život. Podľa mňa je to pravda. Mne sa premietlo všetko. Minulosť, súčasnosť, ba dokonca aj budúcnosť. Všetky príčinné súvislosti a dôsledky, efekty mávnutí motýlích krídiel. Prijal som hru a opätoval orlici malého odvážneho sokolíka: „Ide o moju osobnú iniciatívu. Kúpil som ich na pošte, počas dní, keď som dúfal, že sa ku vám dostanem na radu! Prečo sa pýtate? Sú falošné?!“

Orlica skalná zaváhala. „Nie. Sú v poriadku. Len sa pýtam.“

Posunul som jej kópiu rodného listu a pre istotu ešte výpis z knihy narodení. „Mladý muž, ale ja potrebujem originál!“

 

Nádych. Sekundy ticha. Bojujem.

 

„Nemám originál svojho rodného listu. Myslíte, že mi ho vydajú bez občianskeho preukazu?“

 

Orlica sa zadumala. „No dobre.“ Zvíťazila. Ako vždy. Privrie oči a spraví to pre mňa. Ako službičku nad rámec. Aj keď by nemusela.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?