Absencia účtenky, zvlášť tovarov a služieb pri ktorých nepotrebujeme, či nepredpokladáme požiadavku záruky, ušetrí celú pätinu financií. Štyri peniaze tebe a šup jeden štátu. Takto sme sa ako spoločnosť dohodli. No ak v tichej miestnosti s našim „transakčným“ partnerom zarezonujeme, nenápadná poznámka pretaví sa v náhle porozumenie. Daň nepriznáme.
Traduje sa, s istou dávkou opovrhnutia, že za čias minulého režimu, kto neokrádal štát okrádal seba a svoju rodinu. Keď sa na toto tvrdenie pozrieme očami súčasníka, je to nezmysel. Nikdy v histórii (Česko)Slovenskej štátnosti nebola miera korupcie a čiernej ekonomiky natoľko vrastená do spoločnosti, ako je dnes. Oficiálne štatistiky o jej miere nič nenapovedajú, jednoducho preto, že neexistujú. Právomoci úradov boja s organizovaným zločinom, protimonopolného úradu a iných kontrolných orgánov končia v najbližšej kaviarni. Právomoci aj ochota. Stali sa integrálnou súčasťou režimu.
Dôvera občana ku štátu je na bode mrazu. Bohužiaľ, platí to i pre Úniu. Slizká dvojtvárnosť proklamácií a činov nutne vyvoláva reakciu. Z našich daní sú financované agresívne vojnové dobrodružstvá. Z našich daní sa výdatne vykrmuje stádo euroúradníckej kasty. Z našich daní tečú rieky netransparentných štátnych služieb. Z našich daní sa liečia straty súkromného bankovníctva. Sú to naše dane, ktoré nezmyselne priživujú ilúzie a fatamorgány.
Vždy, keď po troške obchádzam platenie daní, mám neodbytný pocit dvojakosti. Spokojnosť, že som ušetril, nenapojil svojimi drobnými štátnu kasu, ako poctivý blbec na planéte lží. Na strane druhej, koktail zlosti so smútkom. Že to tak vlastne nechcem. Že by som rád prispel. Keby bolo na čo.
A ako ste na tom Vy? S bločkom, či bez bločku?