Opice z našej police (úvaha, do akej veľkosti dorastá King Kong)

Autor: Vladimír Hotár | 30.1.2015 o 15:07 | Karma článku: 4,43 | Prečítané:  535x

Mám takúto predstavu: Ak na parkovisku prichytím niekoho pri vlastnom aute s mojimi puklicami v ruke a on povie, že si ich chcel len požičať a hneď vrátiť, nepokyvkám zúčastnene hlavou, ale rovno mu natiahnem cez držku. V svojej podstate ide o jednoduché počty. Hoc nevylučujem ani tú hypotetickú možnosť, že sú na svete ľudia, ktorí by si chceli puklicu iba požičať (a vrátiť).

Niektoré hypotézy zvyknú byť podrobované testom štatistickej významnosti. V zásade ide o vyjadrenie pravdepodobnosti dopracovania sa ku správnemu či opakovanému výsledku.

Vidiac mediálne výstupy výkvetu európskych politikov na uzavretej Parížskej ulici, obkolesených davom falangy, prezentovaných v médiách ako hrdinov nastavujúcich vlastný krk na čele miliónového sprievodu, uvedomil som si niekoľko významných parametrov. Pravdepodobnosť, že vysoký európsky politik = autonómne mysliaci čestný človek, je nula. Že ojedinelý kiks? Kdeže. Všetci sa divadelného predstavenia zúčastnili, dobre vediac, že rozdiel medzi tým, čo reálne robia a tým, čo sa pustí plebsu ku večerným krekrom pri televíznej mozgoškrabke je markantný. Niekto môže namietnuť: netreba to vidieť tak dramaticky, takto sa predsa odjakživa robila politika. S „drobnou kozmetikou“ sa pri tvorbe PR počíta. Má to jedinú chybičku, lož pri tvorbe čohokoľvek nie je pravda.

Sú všelijaké klamstvá. Malé i veľké, bezvýznamné i významné, priehľadné i prešpekulované, a niekedy dokonca morálne opodstatnené. Dilema s morálkou nastane vo chvíli, keď vezmeme do rúk kalkulačku a rátame, ktorá hodnota je podstatnejšia: oprávnenosť (napríklad vojnového) klamstva o ktorom sme hlboko vnútorne presvedčení, sledujúc „vyššie ideály“, alebo počet životov, ktoré daná akcia bude stáť. Buďme realisti, v demokracii nášho typu je to približne takto: Jeden je zvyčajne v pohode. Pár desiatok, no budiž. Stoviek, menši problém. Tisíc, väčší problém. Stotisíc, to už chce riadne gule. Ono ale vždy záležalo, kde a kto a prečo a ako... Situácia by sa dramaticky zmenila vo chvíli, kedy by sme my boli tou dvojjedinou osobou, ktorá rozhoduje o potrebnosti lži, pri ktorej nám odpadne naša vlastná hlava. Ak vopred vylúčime psychicky nevyrovnaných aktérov, ktorých jediným životným cieľom je nebetyčná obetavosť pre blaho odrbkaného ľudstva, odrazu by všetci hlasovali za najčistejšiu pravdu. Tŕň v zadku bolí, len ak sa týka nášho.

Akt uveriteľnej lži vyžaduje sebapresvedčenie. Politik pri kortešačke úprimne verí svojim sľubom. Verím, že im verí, pretože ak by neveril, nebol by presvedčivý. Príkladov vôkol nás je hojne, ide o elementárnu psychológiu. Talentom sebapresvedčovania oplýva bežne vysoký manažment. Vážený pán v obleku je váženým, pretože verí natoľko, že mu veria aj druhí. Väčšina bez rozmyslu. Ak sa nájde pochybovač, nech sa páči, tam sú dvere, máme predsa slobodu. Z bezvereckého uhla pohľadu všetko pôsobí menej honosne. Ale vráťme sa na Parížsku ulicu.

Sofistikované lži vyžadujú kooperovaný marketing. Na spravodajských vstupoch ARD, ZDF, BBC, CNN... fascinuje jeden detail. Moderátori „serióznych televízií“ stoja na „mieste činu“, sami vidia, že obsah správy nezodpovedá skutočnosti, no nemajú najmenší problém povedať to, čo majú v scenári.

O médiách sa tvrdí, že sú strážnymi psami demokracie. Možno to platilo kedysi dávno, v starých zlatých časoch, niekde, niekedy, a možno to platí aj dnes, pre prkotinky. Napríklad aj tu, na pentablogu. Demokracia nám akosi komplexne skorporátnela a zfinančnela. Informovanosť sa stala predmetom cenzúry, slovosled propagandou, fakty stráženým tajomstvom. A čo my, slovač-hŕstka pod Tatrami? Bedákame, akého to máme pekelníka v predsedníctve vlády. Sami ho volili, dôverou ho poctili, výkonom funkcie poverili, a on sa stretáva colu piť, s akýmisi pánmi v limuzínach. Šok, panika na uliciach, banány rozhorčených lietajú vzduchom... Ste si istí, že vo „vyspelom svete“ si politik s finančníkom rande nedáva? Že Robert F. a 40 lúpežníkov nerobia presne to, čo je v ich prostredí normou? Že naše gorilie mláďa nemá vzory? Že nemá rodičov?

Záverom drobná, konkrétna konšpirácia, som totiž zarputilý konšpirátor. Vážne si myslím, že mimozemštania existujú! Aj kol nás leteli. Lenže, ako sa bližšie prizreli, rýchlo zase odleteli.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?