Vnútri stoja mamička a dieťa. Má asi tli loky. Teda, to dieťa. Nuž čo, „Môžem s Vami dole?“ pýtam sa galantne. „Ale isto, nech sa páči“, posunú sa trochu. Teším sa, ako mi dnes všetko vychádza. Hlavne časovo.
Zastavujeme na deviatom. Posuvné elektropneumatickoautomatické dvere sa otvoria, prázdna chodba. Asi nás niekto privolal a medzitým odišiel. Stane sa. Dvere sa zatvárajú, kabínka sa rozbehne, a... hneď na to zase brzdí, stojíme na ôsmom – prázdna chodba. Reflexne pozerám na hodinky. Vrr! Ďalšia polminúta v čudu.
Zastávka na siedmom poschodí ma už výrazne znepokojuje. Že by sa elektronický mozog nášho supermoderného výťahu načisto zbláznil? Uéé! Zle nedobre! Na šiestom poschodí vnútorne pením, stúpa mi teplota a tlak. Bublem. Azandalát, toto chce opravára! A vtedy sa ozve mamička: „Prepáčte.“ Usmieva sa.
Dvíham obočie, čo prepáčte, aké prepáčte, za čo prepáčte? Mamička veľavravne pozrie na svojho potomka, a tak si ho konečne obzriem pozornejšie. Ťapká ručičkami na steny výťahu a strašne sa teší. Docvaklo mi. Gombíky poschodí na ovládacom paneli všetky svietia. Chessusmaríja, dieťa nešťastné, čo si mi to len vykonalo!
Keď tu odrazu, zapáli sa mi v hlave lampášik. Žiadne nešťastné, veď ono je šťastné! Jediný nešťastník, ktorý sa ponáhľa som tu ja. A prečo vlastne? Pre nič. Ťap ťap! Niekedy to vyskúšam. Len si musím dať pozor na toho veľkého zamračeného chlpatého uja, čo občas nastupuje na deviatom. Neviem, či mi uverí, že mám pláve tli.