Turul.

Autor: Vladimír Hotár | 27.3.2014 o 13:46 | (upravené 27.3.2014 o 13:59) Karma článku: 11,33 | Prečítané:  325x

Rád si pofantazírujem, ale hneď na úvod, tento príbeh je skutočný. Moji rodičia mali chalupu na „dolnej zemi“. V dedine, ktorá vlastne ani nie je dedina, osada Perjéš sa to dnes volá. Pri Váhu, krásny kus zeme, raz do týždňa pojazdný obchod, bez kostola, bez krčmy, pár domcov s hrubými múrmi nepálených tehál, úplné ticho. Na konci osady žili Feri báči a Anna néni. Im venujem tieto slová.

Feri aj Anna boli dôchodcovia. Ani starí, ani mladí, takí, akurát. Neboli manželia, žili spolu – nadivoko, ako by sa dnes povedalo. A hoc si ich tváre pamätám jasne, bol som ešte dieťa, vlastne všetko, čo o nich viem, mám z rozprávania mojej mamy, pretože len ona u nás vie po maďarsky.

Feri báči a Anna néni boli veľmi zvláštna dvojica. Žili osamelo, ale nie utiahnuto. Ona mohutná žena, erdeg baba, on šťúply a tenký. Ona žoviálne zhovorčivá, čisto len po maďarsky, on tichší a premýšľavý, trochu maďarsky, trochu slovensky. Keď ste ich videli spolu – čistý kontrast. Annu jej deti chodievali navštevovať veľmi sporadicky, myslím že žijú niekde pri Budapešti. A Feri, neviem, za ním nik nechodil, možno deti ani nemal.

Tak či tak, každý v osade vedel, že Feri je niečo ako šaman. Vedel veci, ktoré ťažko vysvetliť. Napríklad, keď sme boli na chalupe - Feri rád prišiel na pohár vína, na kus reči s mojim otcom – pozrel na oblohu, čistú, bez jediného obláčku, zatvoril oči, natiahol vzduch do nozdier, a zahlásil: „Holnap ráno prší.“ A tak sa aj stalo, na druhý deň ráno, búrka ako hrom. Alebo vedľa u suseda. Ten si zmyslel, že mu treba navŕtať novú studňu.

Prišli chlapi zo Šale, veľký nákladiak, na vlečke za ním vŕtacia súprava, rozložili mašiny, začali vymeriavať, Feri šiel okolo na bicykli, zastavil sa pri plote, kričí na nich: „Fiúk nedobre robíte!“ Chlapi zdvihli hlavy, čo to dedko trepe. Dedko im vysvetlil: „Tam máte rög. Bez vody.“ Ukázal na opačný koniec záhrady: „Hentam kopte!“ Chlapi sa zasmiali, jasné dedko, keď zašiel za roh, poklepali si po čele a pokračovali. Súprava sa im v tridsiatich piatich metroch zasekla na skale, po vode ani stopy, na Žitnom ostrove, celkom zvláštnosť. Išli tam, kde im predtým ukázal Feri, a v neveľkej hĺbke hneď výdatný prameň.

Miestni poľovníci, tí registrovaní s preukazom, dobre vedeli, že Feri si rád zapytliači, ale nechali ho tak. Vedel o lužných lesoch, o zveri, rastlinstve a o Váhu omnoho viac ako oni. Bol skrátka učiteľ.

Jedného dňa Anna néni na dvore odpadla. Zakrútila sa jej akosi hlava. V jej veku, môže sa stať, ale o pár dní, znovu. Vyšetrenia u doktora, vyšetrenia u špecialistov, až nakoniec, vyšetrenia na onkológii, diagnóza bola krutá: rýchla forma leukémie, neliečiteľné.

Prešli dva či tri mesiace, Anna néni ležala na posteli, nejedla, ledva pohla rukou, už iba tieň kedysi energickej ženy. Volali ju do nemocnice, že tam sa o ňu lepšie postarajú, aj deti sa ponúkli, že si ju vezmú k sebe. Ale nie, ona chcela ostať tam, kde bolo dobre, doma, a keď umrieť, nech je to v jej posteli. O všetko sa staral Feri, kým neprišiel deň rozlúčky...

Zvečerievalo sa, Anna mu pošepkala: „Feri, ja tu už zajtra nebudem...“ On sklonil hlavu.. čo robiť.. Sú chvíle, ktoré chápeme, len ak ich sami prežijeme.. a takýchto okamihov nie je veľa.. dlhé ticho...

„Nie!!!“ Feri ožil. Chytro obúval svoje pytliacke bagandže. Vystrojený sa sklonil k Anne a zreteľne a dôrazne, akoby jej to prikazoval preriekol: „Vydrž! O chvíľu som naspäť!“ ..a vyrazil kamsi do tmy. Anna néni už bojovala s halucináciami, jej chvíľa prichádzala, a jej druh, jediný najbližší človek na svete sa niekde vonku fláka. Keby mala síl, tak za ním do tmy nakričí: „Ty hovädo! Veď ti umieram!“ Ale nie, ona už síl nemala...

Niekedy nad ránom, pomaly sa brieždilo, rozrazili sa dvere a v nich stál úplne bledý Feri báči. V ruke držal čosi, čo sa podobalo na dravého vtáka, nikdy nič podobného nevidela. Ale všetko už bolo rozmazané a roztrasené, hranica medzi realitou a agóniou strácala význam... upadla do tmy. Keď sa po druhý raz prebudila, Feri stál nad ňou a v ruke mal tanier „Musíš sa najesť!“ Chcela namietať, že to už je predsa jedno, že nemá zmyslu trvať na tých obvyklých veciach, ktoré robievame iba preto, že žijeme.. ale nevládala sa hádať, Feri do nej nasilu veľkou lyžicou nalial trochu tej zvláštnej polievky.

Nebudem to naťahovať. Stalo sa to, že po niekoľkých dňoch strávených medzi halucináciami a jedením onej polievky Anna néni vstala z postele. Po vyšetrení v nemocnici primár oddelenia volal urgentne do Viedne svojmu kolegovi, nech okamžite príde na niečo sa pozrieť. Anna síce bola kosť a koža, zoslabnutá, ale po leukémii ani stopy! Vravelo sa o zázraku. Kto neverí, nech sa popýta zamestnancov dnes už zrušenej nemocnice v Šali.

Nech je to ako chce, asi po pol roku, keď už Anna opäť energicky zastrihávala svoje záhony, našli obyvatelia osady Perjéš Feriho ležať na poli. V ruke zvieral prsť zeme, na ktorej on a jeho predkovia žili svoje životy v súlade s prírodou. Mal na tvári pokojný výraz, jeho oči neprítomne hľadeli niekam do mrakov. Odletel za svojím turulom. Splniť svoj sľub, keď v tú tmavú noc menil svoj život za život svojej Lásky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?